Ďalšia z mnohých bežných praxí, ktoré sú založené na absolútnom nepochopení toho, čo kone potrebujú, je chov plemenných žrebcov osamote. V prírode žrebce, ktoré nemajú svoju rodinu - čiže vlastné kobyly a potomstvo - žijú  pokope. Ako grupa študákov tak aj skupina žrebcov sa spolu celý deň presúša, podpichuje, hecuje a proste si užívajú spoločný čas až kým nedôjde k tomu, že si nájdu tú svoju babu a ich pozornosť sa prenesie do iných sfér než chlapčenských popoťahovačiek. 

Či je to kobyla či žrebec, pobyt osamote má na konskú psychiku viac než neblahé následky a preto by malo byť našou prioritou hľadať spôsoby, ako sa dá podporiť spoločné nažívanie koní. Je to trošku začarovaný kruh - plemenné žrebce majú vysokú hodnotu, ľudia sa boja riskovať zranenia, ale zároveň, ľudia sa ICH boja. Čo býva častokrát vhodné, pretože sa stáva, že žrebec - ale rovnako ako aj valach či kobyla - môže svoju nespokojnosť so života pretaviť do agresivity voči okoliu. A tým pádom sa z tohto kruhu ťažko vystupuje, pretože jeho správanie len podporuje predstavu, že taký kôň sa musí držať osamote lebo je pre svoje okolie nebezpečný. A ťažko sa vysvetľuje, že mnohé z nich sú nebezpečné práve preto, lebo sú zavreté osamote v boxe. Ako z toho von? 

Vedomosti máme. Tu je napr. odkaz na vedecký článok, ktorý zhrnul naše aktuálne poznatky o chove žrebcov a aj odporúčania s ohľadom na welfare.  Animals | Free Full-Text | Keeping Stallions in Groups—Species-Appropriate or Relevant to Animal Welfare? | HTML (mdpi.com). Spomínajú sa tam rôzne výskumy, ktoré preukázali pozitívny vplyv života v skupine a potvrdili negatívne vplyvy života osamote. Tie sa napr. pretavia do stereotypných správaní, agresivity, sebapoškodzovania či iných abnormálnych činností, ktoré by sme mohli spojiť s čistým zúfalstvom, aké prežívajú kone, ktoré musia žiť život na míle vzdialený ich prirodzeným potrebám.

Môže každý žrebec žiť v skupine? To je trochu náročnejšia téma. Veľkú úlohu tu zohrávajú práve jeho skúsenosti z mladosti a spôsob, akým bol "vychovávaný". Či mal od narodenia kontakt s fungujúcou sociálnou skupinou, ktorá ho vhodne vychovávala alebo si prežíval jeden stres za druhým, drsný odstav a následné odkázanie na život osamote. Všetko je strašne individiuálne a  nič sa nedá hodiť do jedného vreca. Treba ku každému pristupovať zvlášť a pozorne nastaviť prostredie a sledovať interakcie. 

Tak to spravili napr. v národnom švajčiarskom žrebčíne, kde práve na základe predošlých štúdii ponúkli žrebcom život v skupine ďalších žrebcov na dobu mimo pripúšťacej sezóny. Samozrejme, v ich najbližšom okolí neboli žiadne kobyly. Proces ich spájania bol postupný a monitorovaný odborníkmi. Žrebce sa najskôr zoznámili v oddelených boxoch, aby sa každý s každým stretol a spoznal a až potom boli vypustené na dostatočne veľkú pastvinu s potrebným priestorom pre zvýšený pohyb či  pre možnosť úteku nejakého žrebca do bezpečnej vzdialenosti v prípade potreby. Zároveň mali k dispozícii dostatok žrádla a kŕmnych stanovíšť, aby nedochádzalo k rivalite. 

Na fotke sú žrebce vo švajčiarskom národnom žrebčíne. Na internete bol video záznam z momentov, keď ich spoločne pustili. Bohužiaľ, ten už nie je dostupný. Na začiatku sa predvádzali, vokalizovali a o dva dni už spokojne, rovnako ako akékoľvek iné kone, oddychovali v prístreškoch. Obrázok je z vyššie spomínaného vedeckého textu.