Moja kobyla Dgee nemala nikdy nejaké extra problémy s pichaním do žily či odberom krvi. Až do jedného dňa, kedy jej vet napichol žilu niekoľkokrát, pretože krvička nejako netiekla. Bolo to asi pred 9 rokmi, nemala som vedomosti, čo mám dnes a nepamätám si ďalšie okolnosti, ktoré ju mohli podporiť v tom, že viacnásobné napichnutie žily v nej obnovilo jej staré vzorce správania, ktoré jej v minulosti pomohli zbaviť sa veterinára. Prvýkrát ich totižto objavila už ako niekoľkomesačná, keď sa jej veterinár snažil ukázať´, citujem: " "kto je tu šéf" a zahnal ju do  kúta z ktorého nebolo úniku. Ako to už býva, našla si vlastný únik z tejto mizérie. Stačilo sa postaviť na zadné a bolo vymaľované. Keď sa kôň naučí niečo v situácii v ktorej je jeho strach obrovský a jeho pokus dostať sa z tej situácie mu zafunguje, tak máme zarobené na malér. Pretože v budúcich podobných situáciách môže siahnuť po svojej zbrani hneď  z fleku a bez predohry. To som si s Dgee následné mesiace po tejto čerstvej skúsenosti zažila naplno. Kedykoľvek mala pocit, že je do niečoho tlačená - ten pocit mala právom - tak šla prednými do luftu.   Bez zbytočných kecov okolo.  Druhá vec je, ktorá tiež súvisela s touto traumatickou skúsenosťou, že mala pocit, že je zahnaná do kúta veľmi rýchlo a zjavne bez príčiny.  

Znamená to, že keď sa dostaneme do situácie kto z koho, tak musíme robiť všetko pre to, aby kôň nevyhral? Nie! Znamená to, že sa do takej situácie nemáme vôbec dostať! Jednoducho to uťať dávno predtým. V momente keď kôň vysiela signály diskomfortu. Čím skôr ho začneme počúvať, tým lepšie. A keď vidíme, že sa situácia stupňuje a uberá nesprávnym smerom, tak sa na ňu rovno vykašlime, pripravme  na ňu koňa poriadne a skúsme to zas neskôr. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že keď  sme boli vychovaní v duchu, že toho koňa predsa len nejako skúšame presviedčať aj keď jeho názor na vec je jasný (v horšom prípade verím predstave, že toto si nesmie dovoľovať a nesmie mu to prejsť), ale naša naivná predstava, že ho ešte dáko dostaneme tam kam chceme nás drží, tak sa veľmi pomaly a ťažko zbavujeme tohto svojho zvyku v podobných situáciách .Napriek tomu že vieme, že je to v princípe nefunkčné a zarobíme sa si na ďalšie problémy. A to isté sa mi stalo s Dgee pred pár rokmi. A veľmi nerada priznávam, že sa to opakovalo aj pred polrokom.  Ale pekne po poriadku. 

Vráťme sa k Dgee pred 9 rokmi - to bolo cca. 10 rokov potom, ako sa naučila stavať sa na zadné, ale odvtedy cca.  minimálne 9 rokov sa o to nepokúsila ani raz. Odber zo žily s veterinárkou našťastie neeskaloval až tak, aby sme ju donútili siahnuť po jej poslednej zbrani, ale obnovilo sa veľmi silné hádzanie hlavou do luftu, ktoré postaveniu sa na zadné predchádzalo. A také hodenie hlavou nie je veľmi kompatibilné s odberom krvi.  Nehovoriac o tom, že z pohľadu koňa hovorí o veľmi jasnom strese z očakávania niečoho nepríjemného. Búchala som si hlavu o stenu, že som to nechala dôjsť tak ďaleko, ale na druhú stranu som vedela, že to nebude problém to vyriešiť vzhľadom na to, že ovládam nekonfliktné nástroje, ktorými jej vzťah k ihlám "opravím". Tiež som vedela, že na účte dôvery máme toho viac než dosť za tie roky pohodového nenásilného spolužitia, že opraviť to nebude problém. A ani nebol. Opravila som a šlo sa ďalej. Očkovania, čipovanie, odbery krvi. Všetko bez straty kytičky. Bez reakcií. Až do novembra 2021. Zmeny počasia, nepohoda v stáde, veterný deň, do toho nejaká jej vlastné fyzická nepohoda, hrúbka ihly... všetko hralo proti nám, ale to som ešte tak silne nechápala súvislosti medzi psychickou pohodou a citlivosťou na bolesť. Inak povedané, čím viac nepohody v živote, tým citlivejšia reakcia na bolesť a rýchle predvídanie nepríjemnosti či záblesky pripomenutia starých skúseností. Išla som viac menej na istotu, že Dgee s ihlami problém nemá. A bola som pekne vedľa. Po prvom neúspešnom pokuse, ktorý evidentne pocítila ako veľmi bolestivý vzhľadom na jej rozhodenú psychiku, sa začala kaskáda hádzania hlavou a neschopnosť rozmýšľať. Napriek tomu som tomu dala ešte pár šancí, ale neúspešne. Ďalšie búchanie hlavy o stenu Tej mojej, samozrejme. A s tým aj ďalšia snaha opraviť pokazené. Môj vtedajší nátlak bol dosť ovplyvnený aj tým, že Dgee potrebovala vnútrožilovú aplikáciu lieku. Tak som ju skúšala trénovať, ale šla som na to príliš rýchlo plus v kombinácii s ďalšími spomínaným faktormi (stádo, počasie, nepohoda) ma to akurát hádzalo stále na začiatok a Dgee stále očakávala zradu. Inak povedané, skúšala som prejsť na krok s ihlou keď na to ešte nebola pripravená. Zase ten blbý zvyk, že to dáko obkecám. Neobkecala som.  Tým pádom akákoľvek možnosť poriešiť vpich v krátkom čase odpadala. Keď sme aj mali úspešný pokus - len náznak hodenia hlavou po vpichu - ale nebola som v žile, tak som vedela, že potrebujem nazbierať na náš účet dôvery spojený s ihlami nové body a nemôžem skúšať pichnúť zas... 

Ako z toho von? 

Rutina. MRTE bodov na účte. Neočakávanie ničoho nepríjemného. Dobrovoľná spolupráca. Ale práve tá rutina je základ. A práve rutina je čosi, čo v mojom živote veľmi chýba a moja neschopnosť nasledovať rutinu pokiaľ nejde do tuhého je príčinou toho, že moje kone nevedia všetko čo by som chcela aby vedeli. Ale keď musíš, tak musíš. K tomu musíš ma doviedlo uvedomenie pri návšteve inej kobyly, ktorá tiež v živote nemala problém s ihlami, až na jeden vpich v nesprávnom čase nesprávnou ihlou. Majiteľka to musí teraz trénovať od nuly. Keby to mala natrénované už predtým, ľahko by to opravila a nadviazala na poznané a zároveň by možno k tej blbej skúsenosti ani nedošlo. A tak mi zase docvaklo, že keď príde akútna situácia, tak tú Dgee nenapichneme. Nie bez toho, aby som sa jej venovala. Pekne pravidelne, aby z toho vznikla bežná súčasť života.

 V preklade to znamená, že som si Dgee naučila tzv. štart signál alebo súhlas, ktorým mi povie, že môžem ísť na vec. V našom prípade je to vloženie krku do mojej dlane, čo vedie k manipulácii s oblasťou žily. Kým očakávala nepríjemnosti tak jej vadili aj moje dotyky na krku a mykala hlavou či mi jednoducho krk do dlane dať nechcela. Keď sa jej podozrenie začalo roztápať, tak mi krk do dlane začala dávať bez váhania. Robila som to s ňou denne aj 4-krát ako súčasť denného fungovania vždy keď som sa mihla vo výbehu. Minútková záležitosť. Tým pádom sa to stalo novou súčasťou jej života na ktorú sa teší, keďže je za to patrične odmenená. Po pár dňoch som si brala so sebou striekačku či som jej začala spôsobovať malé nepríjemnosti - štípanie, pichanie špáratkom a podobne. Všetko bez reakcie. Po 8 dňoch som jej pichla ihlu pod kožu. Bez reakcie. Po 10 dňoch som jej pichla tenučkú ihlu do žily. Bez reakcie. Po 14 dňoch som jej pichla ihlu s ktorou sa už dá odobrať krv do žily. Reakcia bola taká, že sa jej zväčšilo oko. Inak sebou nijako netrhla, nemykla a celý čas držala krk v tej istej polohe bez snahy odísť. To všetko samozrejme v úplnej voľnosti bez ohlávky a vodítka.  Zásadnú informáciu o tom, ako prežívala bolesť mi dávala práve v ďalšom kole. Ak neváhala s krkom do mojej dlane, tak to bolo ok. Ak trochu váhala, tak to bolo znesiteľné, ale už sa začala vnárať neistota. A ak namiesto toho ustúpila alebo sa pozrela na mňa či váhala dlhšie, tak som vedela, že to bolo na ňu moc. Ale celý úspech tkvel práve v tej rutine počas ktorej sa úplne zmenil kontext - prestala čakať niečo nepríjemné. Došlo teda k zmene emočného naladenia v a k tejto činnosti. Jednodoucho povedané, nečakala bolesť. Čakala len dobré veci. A práve toto očakávanie dobrých vecí bolo u nej kľúčové. A keď sa aj stala nejaká nepríjemnosť, vôbec jej nevenovala takú pozornosť, pretože nebol dôvod. Vedela, že z tej nepríjemnosti môže odísť. A vedela, že to je jednorázová záležitosť. Ťažko sa to vysvetľuje a je to trochu proti naším kultúrne zažitým predstavám, ale fakt je ten, že práve tým zbieraním pozitívnych zážitkov na účte dôvery pripojenom k tejto situácií a vďaka očakávaniu dobrých vecí sa dvíhala jej odolnosť. Keby čakala zlé veci, tak by ju aj malá bolesť rozladila a položila. ALe keď bola pohodovo naladená, tak nad ňou maximálne mávla kopýtkom. 

A samozrejme, najväčšiu úlohu v tomto celom procese zohrávala jej celková psychická pohoda = pohoda v stáde, dobré počasie, plné bruško vlákniny.. . Bez nej by to totiž celé trvalo oveľa oveľa dlhšie. 

Tu je videjko prvého vpichu hrubšou ihlou pod kožu. Dovtedy mala za sebou klasiku - štípanie, špáratko, zubársku sondičku - celkom ostrý nástroj, inzulínku ihlu 0.5cm, inzulínku 20mm pod kožu v oblasti žily.