Ďalší prípad z praxe Felicity, ktorý som spomínala na konci predošlého blogu. Felicity ho označila za jeden z najťažších prípadov agresivity s akým sa za svoju prax stretla. Kôň spôsobil veľa závažných zranení a jeho agresívne prejavy boli veľmi nepredvídateľné. Až neskôr sa zistilo, že súviseli so žalúdočnými vredami. Veterinár odmietal koňa vyšetriť s tvrdením, že na vredy určite netrpí. Čo je ale zaujímavé na tomto prípade je, že jeho správanie sa podarilo do veľkej miery veľmi úspešne eliminovať a zlepšiť ešte predtým, než konečne došlo k diagnostike a potvrdeniu výskytu vredov.  Na čom bol založený prístup pomoci tomuto koňovi z behaviorálnej stránky? Dodanie možnosti voľby a kontroly.

Predovšetkým šlo o rešpektovanie jeho názoru. Bol ustajnený na mieste, kde bolo súčasťou ustajka napr. čistenie kopýt a rôzne činnosti, ktoré ale tomuto koňovi vadili - niekedy. Evidentne podľa toho, ako sa cítil fyzicky. Takže keď kôň povedal, že nedáva čistenie kopýt, tak ho nechali na pokoji. Úplne sa minimalizoval kontakt s ním a aby získal pocit kontroly, tak sa jednoducho povedané počúvali jeho názory v rôznych situáciách a netlačili ho do vecí. Dodanie pocitu kontroly je veľmi účinná vec, keď chceme koňovi pomôcť cítiť sa lepšie v našom prostredí a v jeho živote. Tejto téme sa však povenujem v samostatnom príspevku, lebo to je témička, čo si to jednoznačne zaslúži. 

Dnes je tento kôň úplne v pohode a drží sa skvelo. Fyzický problém sa vyriešil a kôň sa vrátil naspäť do normálu a pohody. 

Nedá mi nespomenúť ešte jeden krásny príklad - problém s nastupovaním do prepravníka. Opäť je bežnou praxou, že sa to kôň učí, trénuje a venuje sa tomuto tréningu častokrát spústa času a niekedy s menším úspechom než by sme chápali prečo. Felicity spomínala prípad, kedy sa koňovi zmenili životné podmienky, popracovalo sa na zlepšení vzťahu medzi majieľom a koňom, a voila, nenastupujúci kôň v pohode nastúpil. Bez toho, že by to s ním niekto vôbec trénoval. Felicity má veľa takýchto prípadov, kedy sa po zlepšení životných podmienok a tým pádom vďaka zníženiu či odbúraniu chronického stresu, je kôň pokojnejší a následne nepovažuje za strašidelné veci, ktoré v stave chronického stresu nedáva a môže ich považovať za život ohrozujúce. 

K tomu by som ešte rada doplnila aj ďalší možný aspekt, ktorý hrá proti nám pri snahe vyriešiť nakladací problém a tým je bolesť. Helen Spence mala webinár o prípadovej štúdii s koňom, s ktorým riešili nakladanie a dôvod, prečo sa mu kôň vyhýbal, bol fyzického charakteru. Ten dôvod sa diagnostikoval až neskôr, ale priniesol veľmi jasné vysvetlenie jeho nestabilného správania smerom k nakladaniu. Ak si dobre pamätám, tak mal začínajúci artrózu a bolestivosť mu nedovoľovala stáť stabilne v prepravníku a tak sa mu, logicky, do prepravníka, v ktorom treba nepredvídateľne vyvažovať nechcelo. A z toho dôvodu mal tréning nakladania časté, nevysvetliteľné relapsy.